MAČKY V ERMITÁŽI
Patróni múzea
Oddávna bdejú nad kultúrnym a umeleckohistorickým dedičstvom Ruska
VZNEŠENÍ STRÁŽCOVIA PODZEMIA
Tak, ako stráži Benátky severu odnepamäti delta mohutnej Nevy, pod spoľahlivou záštitou je aj úchvatná sanktpeterburská Ermitáž. Ochranka chodí po štyroch, má huňatý kožuch a vynikajúce inštinkty. Vitajte vo svete ermitážnych MAČIEK.
Petrohradská Ermitáž je pozoruhodné kolosálne múzeum a pýcha ruského staviteľstva 18. a 19. storočia s miliónmi exponátov vystavenými v komplexe šiestich unikátnych historických budov, čím si získava jedno zo svetových prvenstiev a nepopierateľnú slávu. Na poctivú návštevu neprehliadnuteľnej zeleno-bielej mekky histórie s viac ako tromi stovkami sál plných exponátov a artefaktov si však nestačí vyhradiť len zopár hodín, ale rovno niekoľko rokov. Kto už by len mal na to čas, však? Čisto teoreticky, jej stále obyvateľky sa za svojich povestných deväť životov o to môžu aspoň pokúsiť.
Fúzaté služobníctvo
Začiatky pôsobenia chlpatých lovcov v svetoznámom múzeu sa spájajú s oduševnenou záľubou reformátorsky najschopnejšieho ruského panovníka, cára Petra I. Veľkého. Veľký budovateľ cárskeho Ruska svojím spôsobom uvažovania nielenže prezliekol krajinu z niekdajšieho obdobia „smuty“ do moderného šatu a zaslúžil sa o jej kultúrny a ekonomický rozmach, ale hovorilo sa o ňom aj ako o nadšenom cestovateľovi a učencovi, ktorý si rád nosil domov z ciest po Európe rôzne predmety a nápady. Na ceste Holandskom ho zaujalo najmä staviteľstvo lodí, no nielen to. Z Amsterdamu si, okrem konštrukčných zručností a bohatého repertoára nápadov, priviezol aj kocúra Vasiľa. Pomerne nedávno však vyplávala na povrch verzia, že Vasiľa darovali cárovi holandskí kupci z ruského mesta Vologda, takže prvý ermitážny kocúr bol vlastne rodený Rus. A tam sa to začalo. Zrodila sa racionálna myšlienka, ako zachovať umelecko-kultúrne dedičstvo nenaštrbené zubami hlodavcov. Prirodzene, mačky sa špacírovali po niekdajšom Petrohrade oveľa skôr, ako sa dokončila výstavba Zimného paláca – jednej z expozičných budov Ermitáže. V ctihodných službách sú tu už vyše 270 rokov, čo je viac, ako má samotný komplex. Mačacia honorácia je presne limitovaná, má vlastný štatút a čestné miesta v pivničných priestoroch múzea.
Cárska verbovačka
O tom, že jablko nepadá ďaleko od stromu, svedčí poznatok, že dedička trónu po Petrovi I., Alžbeta Petrovna (ruská imperátorka Alžbeta I.), údajne hlave kazanskej gubernie prikázala nariadiť, aby hospodári chovajúci v kraji veľké, statné a obratné kocúry ich do troch dní dobrovoľne prihlásili do služieb cárskeho dvora. V opačnom prípade hrozila pokuta. Provinční chlpáči ani netušili ako a polepšili si na mestskú smotánku. S nástupom imperátorky Kataríny Veľkej na trón nastal čas rozdeliť úlohy a protokol kázal jasne – určiť mačacej garde postavenie. Z druhej generácie provinčných mačiek sa tak zrodili potomkovia na nádvorí alebo v pivniciach pod miestnosťami s cennými dielami a artefaktmi. Chlpáči majú totiž zamedzený vstup do sál s exponátmi za ochrannými mrežami. Z interiérových strážcov sa zakrátko stali domáci miláčikovia, ktorí robili spoločnosť celej dynastii Romanovcov. Mačacia vrchnosť sa začala objavovať aj na rodinných fotografiách a mačiatka bývali očakávaným a bežným darom k sviatku pre cárske deti. Podobizne štvornohých priateľov boli zároveň obľúbeným motívom vejárov imperátoriek a kňažných. Huňaté kožúšky sa stali neodmysliteľným symbolom Ermitáže a viažu sa k nim aj rôzne dokumenty upravujúce spôsob chovu. Nesmeli ich napríklad kŕmiť baraninou, aby nevzdorovali. Ich chuťové poháriky napriek tomu občas zaplesali pri teľacine. Sporadicky, aby nezabudli loviť myši a potkany. Od roku 1917 už Ermitáž neobývala cárska rodina, no mačky boli naďalej jej prirodzenou súčasťou, hoci sa o ich živote pred vojnou a počas tohto neblahého obdobia vie len málo.
Zlaté zlé časy
Karta sa obrátila, keď po Leningradskej blokáde mesto zaplavili potkany. Nadišla príležitosť znova preveriť lovecké schopnosti v tom čase obzvlášť vysoko cenených mačacích poľovníkov. História sa zopakovala a sovietska vláda sa držala osvedčených praktík proti nájazdom hlodavcov. Z Jaroslavli dala priviezť zopár vagónov najlepších lovcov. Bolo nevyhnutné znova vdýchnuť mačací život aj ťažko skúšanej Ermitáži a iným múzeám. Namiesto nerastného bohatstva tak nastúpilo do vlaku zo Sibíri asi 5 000 loveckých kocúrov povolaných na misiu.
Deň mačiek v Ermitáži
Aj dnes sa po rozľahlých pivničných priestoroch a nádvoriach Starej, Malej a Novej Ermitáže špacírujú labky niekoľkých desiatok príslušníkov tejto strážnej služby. Personál ich chodí pravidelne kŕmiť a o ich zdravie sa, samozrejme, riadne starajú veterinári, ktorí každých šesť mesiacov monitorujú a zaznamenávajú ich zdravotný stav do pasov. Každý strážca má svoju misku na jedlo, vodu, pelech alebo pohodlné miesto na spanie a spomínaný špeciálny pas. O tom, že to so všetkými ich životmi vláda myslí naozaj vážne, svedčia aj výstražné tabule Pozor mačky osadené v priestoroch nádvoria. Dnes ich pracovná náplň nie je náročná. Moderné technologické vybavenie pivníc spočívajúce v sofistikovaných zariadeniach na ochranu múzea pred hlodavcami urobili z tamojších kocúrov viac-menej neodmysliteľný symbol Ermitáže a samotného Sankt Peterburgu. Ermitážne mačky sa tešia čoraz väčšej popularite a niektorých návštevníkov fascinujú viac ako samotné exponáty. Veľa sa o nich už porozprávalo, popísalo, stali sa motívom obrazov, vďačným objektom básní, nakrútili o nich filmy, dokonca aj muzikál. Svoj sviatok – Deň mačiek v Ermitáži – prvýkrát oslávili v roku 1998 a od roku 2005 sa začal sláviť každoročne. V máji majú návštevníci možnosť prezrieť si pivničné priestory, v ktorých si huňatá garda nažíva. V tento deň ozvláštňujú pivničné zákutia kresby detí, či ilustrácie a fotografie mačiek od rôznych autorov, usporadúvajú sa rôzne výstavy, hry a kvízy spojené s pôsobením fúzatých celebrít v múzeu. Slávnosť otvárajú najlepšie hudobné zoskupenia a vojenský orchester. Mačacie srdcia každoročne zaplesajú pri pohľade na množstvo darčekov od návštevníkov. Bol by hriech neužiť si popularitu či ohrnúť nad darmi ňufák. Dnes žije v Ermitáži asi 60 kocúrov a mačiek. Všetky sú sterilizované, takže mačacej šľachte nechcení potomkovia nehrozia. Pivničné zázemie je vybavené práčkou, umývačkou a mačacou ozdravovňou. Dobre vieme, že nič netrvá večne a aj členov mačacej ochranky raz navštívi staroba. Nasleduje zaslúžilý odchod do dôchodku. O fúzatých penzistov má záujem množstvo ľudí, no najskôr musia prejsť previerkou trpezlivosti a schopnosti porozumieť mačacej psychike. Budúci majitelia si ich nesmú zobrať do chaty alebo iných nevhodných podmienok. A ak náhodou začujete personál volať zvučné mená umelcov, je to v poriadku, tak oslovujú niektorých honorovaných pomocníkov.
Text: Klaudia Gastová
Foto: Wikipédia, Twitter, YouTube, pluska.sk, Getty Images
Náhľad fotografií zo zložky ZAUJÍMAVOSTI - MAČKY V ERMITÁŽI