Arašid Puki
Peťko. To je prosím pekne jeden malý pehavý chlapec, ktorému zo všetkého najviac chutí jedna vec. No schválne, aké meno vybrať obľúbenej pochúťke? Pepe, ako ho volá dedko, v tom má od začiatku jasno. Teda vlastne odkedy mu narástli riadne zuby. Zo všetkého najradšej totiž lúpe a vyjedá arašidy a z pekných škrupiniek vyrába panáčiky, ktorým dokresľuje fixkami tváre, vlasy a šaty, aké sa mu práve v tej chvíli páčia a vymýšľa im kadejaké smiešne mená. A predstavte si, vyrába pre nich dokonca aj domčeky a hrajú sa spolu na arašidové rodinky. Taká mini rodina, to je fakticky oriešok! V arašidových domčekoch totiž bývajú iní rodičia, rôzne deti, dokonca aj arašidové psíky a mačičky. Vyznať sa v tom, kto je kto, to chce vážne dobrú pamäť. Jedného dňa sa Peťko vyberie s rodinkou Arašidovcov na výlet do maľovaného lesa. Najväčší je tatko Arašid, za ním kráča mamka Arašida a deti Arašidko a Arašidka so psom Pukim a s kocúrom Kukim, keď si zrazu Puki hovorí, že sa mu do lesa nechce a radšej sa poobzerá, čo je nablízku. Vyskočí z arašidového domčeka, chvíľu sa vyplašene pozerá a v panike lapá po dychu. „Kde som? Je to tu obrovské - pomoooc!“ To ešte netuší, že sa ocitol na kuchynskej linke. V strachu o holý „psí“ život sa nalepí na zväzok reďkovky, čo práve Peťkova mama vybalila z nákupnej tašky spolu so zvyšnými potravinami. Chudáčisko, nemá ani potuchy ako, a dostal sa do veľkej chladničky, kde naňho zízajú všelijaké potraviny sveta, ktoré arašid Puki nikdy nevidel a už vôbec nie v obrom hoteli. „Si v pohode?“ pýta sa hliva nechápavo krútiac hlavou. „Noo, jaa, asiii, asi som,“ vykoktal zo seba Puki len čo si zazipsoval svetrík až po krk. Maslo však nie je práve prívetivé, lebo sa hnevá, že sa narušil chladničkový poriadok a pozerá sa na Pukiho ako na votrelca, ktorý vôbec nie je stvorený na chlad a neľahké potravinové podmienky a odmieta sa s ním tlačiť vo svojej maslovej miske, aby sa trocha zohrial. „A-a-a-a-hojte všetci!“ Puki nesmelo zdraví zvyšok chladničky a rozhodne sa pre istotu zostať v strehu pri dverách, aby Peťko počul jeho brechot. Pri každom otvorení chladničky štekal čo to dalo, ale márne, Peťka nie a nie vystihnúť. Po dlhšom čase otvorí chladničku opäť Peťkova mama, chystajúca večeru, potom Peťkov otec, ktorý sa načahuje po džús na dverách, hneď na to Peťkova sestra, hľadajúca akési čokoládové guličky, no Peťka stále nikde. „Asi si užíva prechádzku v lese,“ pomyslí si Puki. „Odkiaľ si, čudný tvor?“ pýta sa drzo mrkva a s vyškereným hráškom sa chichúňa ako nikdy. „Kto to kedy videl, arašidovú škrupinu v chladničke?!“ pohoršuje sa kečup a pyšne sa trasie na svoju večernú chvíľku slávy pri grilovačke. Dostať sa totiž v piatok z chladničky, znamená veľkú prestíž. Okrem neho si hrdo leští obal aj francúzska horčica a nadšený barbecue dressing. Iba špekáčiky sa veľmi netešia, pretože sú svorne pospájané ako praví kamoši, ktorých rozdelia ako prvých. Nuž, takto to chodí v chladničkovom svete. Puki však stále verí, že si poňho Peťko príde a odvedie ho konečne domov. „Brrrrrr, ale je tu vážne ako na Severnom póle,“, hovorí si v duchu. Jedine varené vajíčka v županoch sa už nemôžu pozerať, ako sa chudák trasie od zimy, a tak neváhajú vyzliecť biele plášte a Pukiho dobre zababúšiť. „Počuj, a nechýba ti oriešok?“ smeje sa škodoradostne smotana, ktorá v chladničke už takmer skysla nudou, a tak si hľadá všelijaké zábavky, len aby nemyslela na to, že už možno o chvíľu skončí v grilovacej omáčke. Puki sa ničoho takého nemusí obávať, ale čoraz viac mu chýba Kuki, rodičia a Peťko, ktorí už určite umierajú od strachu. Prešla hodina, dve, tri, už sa aj nafúkaný kečup s horčicou a dressingom vrátili späť do chladničky a unavený Puki si ustlal vo vajíčkovej škrupinke. No ani oka nezažmúri, a tak skúša s vajíčkami, ktoré majú práve nočnú službu, rátať ovečky. „Jedna, dve, tri, štyri, päť...“ Puki si nakoniec ani neuvedomil, kedy zaspal a keby sa ráno s otvorením chladničkových dverí nerozsvietilo svetlo, ani by si nevšimol, že je už deň. Do chladničky zrazu vchádza votrelec v podobe ženskej ruky načahujúcej sa po maslo, šunku a zeleninu. Vtom Peťkova mama zbadá čudný nález vo vajíčkových škrupinkách, vyloží ho na kuchynskú linku a nechápavo hovorí: „Asi už vážne starnem. Vôbec si nepamätám, že som včera olúpala vajíčka a škrupinky som odložila omylom do chladničky. Peti, nie je toto náhodou tvoj arašidový psík?“ mama položí zásadnú otázku. Zrazu Puki začuje známy detský hlas a v sekunde vie, že nepatrí nikomu inému než malému Peťkovi. Neskutočne sa teší, vrtí chvostíkom a cestou do arašidového domčeka mu slastne šteká do ucha.
Text: Klaudia Šikulová
Foto: Internet
|