ANKA A FALOŠNÉ ZRKADIELKO
„Volám sa Anulienka, Anička, som veselá sliepočka, čo nestráca pieročká.“ Tak o sebe mieni strakatá operená krásavica Anka, ktorej široko-ďaleko niet páru. Sotva by ste v chotári našli krajšej parádnice na vydaj, čo svoje sťa najvyberanejším štetcom maľované pierka nosí pre rúčeho mládenca za kalap. Ej, veru nosí sa, a ako! Len čo sa zaránky prebudí, hybaj ju do vedra obzerať, či sa jej v spánku pierka nepokrčili. „Veď aká to parádnica s našuchoreným perím, jak strašidlo do maku?“ - vraví si Anka a hrdo sa s červeným hrebienkom špacíruje k lávke nad jazierkom ako pávica.
Raz, keď si tadiaľ operená krásavica veselo vykračovala, zazrela v priezračnom jazierku svoju vernú podobizeň a odvtedy ta zachodila deň čo deň, aby si pierka lepšie uhladila a všetkým mládencom sa razom zapáčila. Chodievala v pondelok, v utorok, ba aj v stredu či vo štvrtok, ale aj v piatok i v sobotu a v nedeľu dokonca hrebienok sňala, aby si hlávku krajšie učesala. Ako si tak jedného dňa červenkastým hrebienkom pierka uhládzala, z jazierka sa vynorilo akési číre zrkadielko, čo sa Anke prihováralo ľúbeznou spievankou. Vraj keď sa doň príde vždy v nedeľu popoludní pozrieť, aby si pierka krajšie učesala, bude naveky mladá. A tak Anička sliepočka každú nedeľu k priezračnému jazierku za zrkadielkom chodievala, až v jedno slnečné nedeľné popoludnie zrkadielko prehovorilo a spýtalo sa jej, či je krásne. Anička sa najskôr preľakla, potom sa začudovala, že zrkadielko rozpráva a napokon riekla, že je predsa priesvitné a vidno iba jej krásne pierka. V tom sa zrkadielko stratilo pod hladinou a nikdy viac ho už Anka nevidela. Naďalej chodievala k rybníčku, no v nedeľu, ani v iné dni sa zrkadielko nezjavovalo. Anka ta zachodila dni, týždne, mesiace, ba i roky, až sa z nevídanej parádnice stala šedivá zatrpknutá stará dievka, ktorá pre krásu pierok prepásla všetky príležitosti na vydaj. Srdila sa na jazierko, dokonca raz kotkodákala z plného hrdla, že za všetko môže prekliate zrkadielko, ktoré ju v sladkom klamne obralo o najkrajšie časy a roky mladosti. V tom sa po dlhom predlhom čase, čo ta sliepočka prichádzala, zrkadielko vynorilo spod hladiny, vyjavilo Aničke jej ustarostenú podobizeň a rieklo: „Anka, Anka, beda tomu, kto uverí vo vlastnú krásu a večnú mladosť, zatiaľ čo zaslepené srdce starne, bo sa poručilo ľúbeznému klamu.“ A tak si Anka s plačom pohladila šedivé pierka a pobrala sa tíško domov vyrozprávať mladým dievkam na vydaj príbeh o pyšnej Aničke, ktorej rozum i srdce opantala krása vlastných pierok, a tak slepo uverila sladkým rečiam priezračného zrkadielka, ktoré nikto nikdy okrem nej nevidel. Azda preto, že hľadela iba na seba.
Text: Klaudia Šikulová
Foto: ilustračné