AKO SÝKORKY CHUMELICU IVICU CHUMELIŤ PRIVIEDLI
„Čo to za fujavica, čo čisto čistými kryštálikmi ľadu trblietajúcimi sa na honosnom snehobielom koberci chotár nevie razom prikryť!“ - Rozčuľuje sa tatko Sýkora opierajúc sa o veraje bútľaviny, v ktorej už druhou zimou prebýva jeho rodinka sýkoriek Sýkorovie. Nielen u nich bývalo vždy v zime dobrým zvykom na Fašiangové veselie sa chystať a aké to veru Fašiangy, bez snežnej výzdoby! „Čo to za poriadky tam hore?!“ – Srdí sa aj nastávajúci svat Roland Sýkorovie, čo tri rúče dcéry na vydaj chystá. Štebotnice najjemnejšieho páperia, neslýchaného spevu, vzhľadného letu a vyberaných spôsobov sú to veru. A tak jedni o pekný veselý Fašiang sa boja a Sýkorovci zasa dietkom zimnú svadobnú veselicu stroja. Čo však čert nechce, chumelica Ivica nie a nie vykúzliť zimný čarobiely tanečný parket ako sa na trojitú svadobnú veselicu patrí. Sýkorovie štebotnice si v deň svadby čierne očká, sťa gorálky idú vyplakať a krásne žltomodré páperkové šaty zmáčať a chumelice Ivice, čo každý rok zimnú perinu nosí, nikde. Tatko Sýkora bezradne prestupuje na konári svojej drevenej záhradky, keď si ta v diaľave zrazu všimne veličiznú snehovú guľu, valiacu sa rovno k lesu. Razom sa aj falošne hrejivé zimné slnce kamsi skrylo a rozfúkalo sa mocné vetrisko, sťa metelica. Celý les, všetko živé od preľaknutia zabudlo na zábavu a veselie a utekalo sa kamsi schúliť. Iba smelý tatko Sýkora dobre poznajúc svojich troch zaťov tušil, čo sa to asi chystá. Čvirik, Čviro a Čiko – traja udatní ženísi Sýkorovie štebotníc sa už viac nemohli pozerať na svoje uplakané nevesty, utápajúce svoje nádherné páperkové šaty v slzách, a tak sa skoro zaránky vydali na dlhú cestu do krajiny snežného slnka, kde spala tuhým zimným spánkom zábudlivá chumelica Ivica, čo sa tak dlho opájala falošnými zlatými lúčmi snežného slnka, až pozabudla na svoju najdôležitejšiu úlohu – premeniť neďaleký les na zimný rozprávkový koberec, nech sa môže všetko živé na fašiangovej zábave veseliť a Sýkorovci lásku svojich dietok pierkami spečatiť. Keď Čvirik, Čviro a Čiko za chumelicou Ivicou celí upachtení doleteli, rýchlo pochopili, že ju len tak ľahko neprebudia. Koho omámia lúče falošného snežného slnka, upadne do hlbokého zlatistého sna, z ktorého sa veru zle-nedobre budí. Že sú ale traja štebotníci súci a múdri chlapci, o tom niet pochýb. A tak si každý vytrhol pierko z chvosta a pustili sa chumelicu Ivicu štekliť. Šteklili a šteklili, až sa Ivica so smiechom zobudila z krásneho, slnkom zaliateho sna a celá rozhorúčená pokrútila sa rýchle do klbka, schytila do snežného závoja aj troch malých buditeľov a hybaj bleskurýchle do lesa čarobiely koberec chumeliť. Keď sa už blížili k lesu, tatko Sýkora hlasno tľapkal krídlami a švitoril radostnú správu do celého chotára: „Už letia, už idú, radosť nám nesú!“
A tak sa štebotnice v krásnych trblietavých šatách za udatných ženíchov vydávali a od Ivice snehobiely svadobný dar prijali – šesť utešených vtáčich periniek, upletených z krištáľovo čistého snehu a popretkávaných hrejivými lúčmi zimného slnka, čo chumelicu Ivicu k spánku opantalo.
A pod takou perinou sa vám veru sveta spí!
Text: Klaudia Šikulová
Foto: YouTube