ÚPRIMNÁ SPOVEĎ GIZKY OŇOVEJ
Mieni, že odpovede na vlastné problémy nosíme v sebe a ďakuje za všetko, čo sa jej v živote prihodilo
Nezabudnime, že musíme zostať ľuďmi
Dlhoročná profesionálna speváčka a flautistka, energická muzikálová herečka a moderná babička, GIZELA OŇOVÁ (71), známa aj ako seriálová svokra a autorka úspešných kníh o varení s láskou rozmenila svoj profesionálny aj súkromný život na drobné.
Viete si predstaviť, že by ste nakrútili sériu kulinárskych videí v horskom prostredí za drsnejších podmienok?
„Ide o to, či by tam bolo dosť ingrediencií. Alebo že by som sa musela spoľahnúť na to, čo by som ulovila, zahrdúsila či našla nejaké lesné plody a huby? (smiech). Som veľký improvizátor a keďže je varenie moja druhá vášeň hneď po speve, myslím si, že keby sa našlo zopár zemiakov, cibuľa, voľajaké bylinky, bravčová masť, jednoducho základné veci, neexistuje, že by niekto zostal hladný, zvládla by som to ľavou zadnou. Zrejme by sa osvedčilo, čo o mne tvrdila babka v útlom detstve – „Gizelka, ako tak na teba pozerám, mám pocit, že by si prežila aj na ľadovej kryhe.“ (smiech).
Svieža myseľ a žiť na plný plyn je ideál, no takmer denne sa stretávame s nespravodlivosťou, utrpením, či tragédiami. Čo Vaša empatická duša?
„Nesmierne si v takých momentoch vážim, čo mám. Človek nemôže mať zbytočne veľké očakávania. Netreba však stagnovať, život je boj a každý deň treba mať nejaký cieľ, sen a dôvod, prečo ráno vstaneme, komu dáme lásku a kto nám ju vráti a musíme sa tešiť na ďalší deň kvôli niečomu alebo niekomu. Celý svet nespasíte, ale niekedy stačí človeku slovom dodať odvahu, pochváliť ho. Moja empatická duša vykrvácala počas piatich rokov, keď som robila televíznu svokru. Ale nebolo to márne. Natoľko som to prežívala, až ma veľakrát blízki upozorňovali, že sa budem musieť naučiť od cudzích problémov odpútať, pretože som ich nosila domov. Takáto práca sa ani nedá robiť povrchne.“
Divadlo a spev sú krásne, živia ducha, ale kradnú energiu. Čo je zdrojom Vašej psychickej pohody a elánu?
„Určite genetická výbava. Mala som fantastický vzor. Vďačím životu zato, že som vyrastala v trojgeneračnej a trojjazyčnej rodine (slovenský, maďarský a nemecký jazyk, pozn. red.), a keďže v päťdesiatych-šesťdesiatych rokoch nebolo veľa televízie, nechodilo sa príliš na dovolenky a nemali sme také inšpiratívne hračky a možnosti ako teraz, veľa sa rozprávalo a ako dievčatá sme asistovali v kuchyni pri varení, či šili šaty pre kaučukové bábiky, takže mám za sebou úžasné detstvo. Neskôr zistíte, že ste blízkych kopírovali, od každého ste si niečo vzali a obohatili váš život.“
Myslíte si, že Vaši rovesníci dnes nerozumejú mladým ľuďom?
„Starší ľudia by sa mali sami ponúknuť mladým – zavolať, zaklopať, napísať list, pozvať ich k sebe a nečakať, že vnúčatá si popri pracovnej vyťaženosti len tak nájdu čas. Doba sa zmenila.“
Čo Váš voľný čas? Máte ho vôbec?
„Ale áno, veľmi rada čítam, lúštim sudoku a varím. S manželom si často vyjdeme na prechádzku a cestujeme aj za turistikou do Slovenského Raja či do Tatier, keďže manžel je Tatranec. Chodievame aj na dva dni - prvý si dáme celodennú túru, na druhý deň ľahšiu, obedík a vraciame sa „vytúrovaní“ do Bratislavy. Po niekoľkodňovom pracovnom kolotoči si doprajem tri dni pre seba. Zájdem na nechty, ku kaderníčke, na masáž, na koncert a podobne. Žijem farebný život a som spokojná.“
Plánujete nové umelecké projekty?
„Dostala som sa do víru povinností a práce, ktorá ma dostatočne napĺňa. Mám toľko plánov, že sa to reálne nedá stihnúť. Viem si napríklad predstaviť, že by som mala v nejakej dedine alebo malom mestečku dvakrát do týždňa kurz lacného a dobrého varenia, kde by som učila mladé ženy ako hospodáriť a nakupovať, pretože veľa z nich, hlavne z rómskych rodín, nevie správne gazdovať, pretože sa to nemali kde naučiť. Po dlhšej dobe som sa vrátila do divadla, kde som šestnásť rokov hrala v muzikáli Mníšky a minulý rok som dostala ponuku do divadelného predstavenia Klimaktérium. Po prečítaní scenára som si povedala, že je to úžasná komédia, ktorá mi bude svedčať. Pri výbere ponúk sledujem, čo zvládnem, ale aj či ma to bude baviť. Som vďačná Bohu, že v tomto veku ešte naživo spievam a mám veľmi veľa koncertov. So skutočne širokým repertoárom piesní rôznych žánrov prezlečených do moderného šatu si môžem na mieste vybrať, čo danému publiku zaspievam. Je to obrovská výhoda.“
Keby ste mohli vrátiť čas, čo by ste urobili inak?
„Možno by som v mladosti nežila na Slovensku. V šesťdesiatom ôsmom, keď som mala dvadsať rokov, som bola na dovolenke v Rakúsku s priateľom (budúcim prvým manželom, pozn. red.) a babkou a vtedy som mala pocit, že by sme tam mali zostať, v bezpečí. Priateľ s babkou si to však nevedeli predstaviť. V tom období som mala zopár mesiacov pocit, že som sa na Slovensko nemala vrátiť. Na druhej strane som dôvodila, že to takto malo byť, pretože napokon mám partnera, s ktorým žijem takmer štyridsaťjeden rokov v šťastnom manželstve a je medzi nami veľká dôvera, pričom sme zostali obaja slobodní. Niekedy sa vyberiem za vnúčatami do zahraničia aj sama alebo si zájdem na koncert, ktorý ma zaujíma, ak sa manželovi práve nechce. Jeden druhému tolerujeme aj iné záujmy, hoci máme spoločné hobby – hudbu. Nie všetci majú to šťastie.“
Kým by ste chceli byť aspoň na jeden deň?
„Nedávno som videla koncert Céline Dion a hovorím si, aký to musí byť úžasný pocit spievať pred toľkými ľuďmi. Keby ma postretlo niečo také, hoci aj vo sne, bola by som neskutočne šťastná, keby som vystúpila pred takým obrovským obecenstvom a mohla si vybrať tri obľúbené skladby, ktoré zaspievam. Užívala by som si to, strašne by som si to užívala. Nemám odvahu tvrdiť, že viem spievať ako Céline Dion, ale mám za sebou roky, keď som bola vo veľmi dobrej speváckej kondícii. Dokonca ešte aj v sedemdesiatke spievam naživo, mám celkom slušný rozsah a zatiaľ som nepocítila na hlase starnutie. Som veľmi senzitívna na spätnú väzbu od obecenstva a keby som cítila, že to už nezvládam, sama by som odišla. Ľudia vás nesmú ľutovať. Poprosila som deti a manžela, že ak by som nad tým stratila kontrolu, aby mi povedali kedy dosť, ale v tejto sfére je veľmi ťažké povedať si stačilo.“
Chýba Vám pani Magda Paveleková?
„Áno, sú chvíle, keď si na ňu spomeniem a je to dosť často, najmä keď vyprážam rezne (smiech). Nezabudnem na naše zastávky na čerpacích staniciach, keď sme chodili na programy. Čo pumpa, to zastávka na jedlo a pitie. Mám v spomienkach aj karty, ktoré sme u mňa hrali. Obohatila môj život a bola mi dobrou barličkou a ja som sa snažila byť zasa tou jej minimálne tak, ako bola ona mne. Bola som ako jej náhradná dcéra, až pokým neprišlo obdobie, keď ma viac potrebovali rodičia a Majda to už ťažšie prežívala, ale nehnevám sa, pretože človeku v samote a bolesti nenapadajú optimistické myšlienky a vtedy je trocha sebecký. Mala som za sebou tak ťažkých sedem rokov, že som už naozaj nemala možnosť venovať jej toľko zo svojho voľného času, pretože som sa doslova rozmenila na drobné.“
Obávate sa v živote niečoho?
„Príliš veľa a často sa zaoberám budúcnosťou vnúčat. O deti sa až tak nebojím, pretože sú už v zrelom veku, žijú v istom štandarde a majú svoje zvyky, čiže by tam s výnimkou zdravia nemalo prísť k nejakým veľkým výkyvom. Nemám odvahu rozmýšľať nad tým, akým tempom pôjde svet dopredu, pretože čo sa tu udialo za dvadsať rokov, čo sa týka technického rozvoja, som nezažila za viac ako päťdesiat rokov. Aké profesie budú ešte zaujímavé? Ako to bude vyzerať s našou planétou a čo bude o dvadsať rokov so starými ľuďmi, ktorých pribúda? Kde budú umiestnení a kto ich bude liečiť? Toto môže byť jeden obrovský problém. Keď sa niekedy nad ránom zobudím, rozmýšľam, čo budú robiť moje vnúčatá alebo aký život čaká pravnúčatá a trocha sa strachujem, ale vždy si nakoniec poviem, že iste budú mať aj niečo zo mňa a vždy nájdu nejaké riešenie. Nezabudnime, že musíme zostať ľuďmi, lebo inak neviem, čo bude s našou planétou.“
Máte domáce zviera? Aký máte názor na živé vianočné darčeky?
„Milujem zvieratá, šestnásť rokov sme mali fenku grifona - Čiku, ktorá pred dvomi rokmi uhynula. Bola fantastická, veľmi poslušná a inteligentná. Momentálne si psíka nemôžeme dovoliť, pretože sme časovo vyťažení. Keď som bola hosťom v jednej relácii na YouTube, v trnavskom útulku som si uvedomila, čoho všetkého sú nezodpovední ľudia schopní. Aj rodičia, ktorí neuvážene kúpia deťom psíka a neprejdú ani tri týždne a zrazu ho nemá kto venčiť, kopú doňho, až sa napokon ocitne na ulici. Je to obrovská nezodpovednosť, ale na druhej strane veľká motivácia pre staršie manželské páry, ktoré by si mohli zobrať psíka z útulku, za čo by im bol vďačný. Taký havo je úžasný, je to príjemná starosť. Nie nadarmo sa hovorí, že zvieratko s vami tak veľmi súcití, že keď vycíti, že nemáte dobrú náladu alebo ste chorí, je ešte prítulnejšie, akoby vás chcelo upokojiť.“
Život odľahčujete humorom, no iste ste zažili situácie, keď toto ópium nezaberalo.
„Všetko ide u nás s humorom. Sedem rokov s rodičmi však bolo veľmi náročných, zvlášť posledné dva, keď odišla mama a zostal tu otec, ktorý nás už nepoznal. Boli to ťažké chvíle a vtedy ma humor obchádzal. Otec potreboval už iba servis, no napriek tomu sme ho nedali do domova. Stávalo sa, že si ma pomýlil s manželkou, ale presne vedel rozospatý v noci, kde je vypínač. Ako najstaršia dcéra som si povedala, že ho nemôžem obrať o jeho domov, a tak som sa striedala s opatrovateľkou – ona sedem dní deň a noc a zasa ja sedem celých dní. Bolo to veľmi náročné, keďže som vtedy nakrúcala svokru, odkiaľ som sa vracala emočne vyžmýkaná a šla som k otcovi. Takto sme sa striedali, až som sa jedného dňa prebrala v bezvedomí na pohotovosti. Vtedy som si uvedomila, že život nie je len o humore. Niekedy prídu ťažké obdobia, ale treba ich jednoducho prekonať, a tak som bola napokon trocha sebecká a povedala si - A teraz stačilo, otecko musí ísť do domova. Žiaľ, na posledný mesiac v živote. Držala som ho za ruku, keď posledný krát vydýchol, bola to pekná rozlúčka. Poplakala som si, ale zároveň som si uvedomila, že sa smrti absolútne netreba báť. Počas desiatich minút fyzickej prítomnosti pri človeku, ktorý zomiera som pochopila, že všetko materiálne je nič, že z neho odišla duša a do pár minút sa celý zmenil. Vizuálne to bol stále môj otec, no bolo mi jasné, že je to len schránka čohosi, čo nie je viditeľné a kamsi to odišlo. Myslím si, že keď tu necháte niečo zo seba alebo vašu lásku, deti, celé fungovanie, to je tá nesmrteľnosť. Kedysi som si absolútne nevedela predstaviť, že keď raz zomriem, dajú ma do zeme. Teraz mi táto predstava nerobí žiadny problém. Viete si to predstaviť, aká je to úľava?“
Text: Klaudia Šikulová
Foto: gizelaonova.eu, Wikipédia, YouTube
Náhľad fotografií zo zložky ROZHOVORY - "NEZABUDNIME, ŽE MUSÍME ZOSTAŤ ĽUĎMI."