EXPEDÍCIA E8
Cestou Hrdinov SNP spoznal nielen vzdialené kraje, ale najmä seba a prírodu, ktorá mu darovala emotívne spomienky a poskytla dočasný azyl pred dennou rutinou.
S energickým JÁNOM HARGAŠOM (36), ktorý si po 12 rokoch práce doprial sabbatical sa priblížime k tajom najdlhšej a historicky významnej slovenskej pešej magistrály, známej aj ako trasa E8, ktorá núka príležitosti na slobodné premýšľanie, čas nájsť v sebe skryté odpovede, či poznanie, že človek zvládne viac, než si myslí. Vďaka nej sa toho času sympatický poradca vicepremiérky Veroniky Remišovej pre informatizáciu vrátil domov rozhodnejší a zistil, kde sú jeho hranice osamelosti a námahy, a tiež prečo je sólo pochod obohacujúci.
Vo Vašom blogu s názvom Moja cesta Hrdinov SNP v úvode píšete, že okrem toho, že ste touto cestou mienili lepšie spoznať Slovensko, chceli ste sa viac priblížiť aj sami sebe. Podarilo sa?
Myslím, že mi vyšlo oboje. Jednak som videl kraje, o ktorých som predtým nechyroval a spoznal mimo bratislavské služby a na druhej strane to bola veľmi zaujímavá skúsenosť v zmysle vedieť sa na seba spoľahnúť a kráčať celkom sám, pretože zhruba polovicu trasy som šiel osve. Išlo aj o poznávaciu skúsenosť ako sa vyrovnať s obavami, čo bolo asi najprínosnejšie.
Cesta Hrdinov SNP je 760-kilometrová pešia turistika, ktorú ste si, ako píšete v blogu, zaumienili po dvanástich rokoch práce a vo Vašom podaní všade nesie skrátený názov Cesta s veľkým C. Bol to akýsi míľnik vo Vašom živote?
Určite áno, ale nikdy som si to veľké C v texte neuvedomil =)
Od Duklianskeho priesmyku po Devín je to naozaj seriózna štreka. Ako na tento odvážny plán reagovalo Vaše okolie?
Hlavne som to veľmi nešíril, keďže som sa necítil byť dostatočne zdatným turistom a vôbec som si nebol istý, či to zvládnem, takže veľmi som sa o tom nerozkrikoval. O mojom zámere vedelo možno dvadsať ľudí, aj to je asi veľa. Len najbližšie okolie, a hlavne rodina. Nepúšťal som túto informáciu do sveta a tí, ktorí o mojom pláne vedeli, reagovali skôr uznanlivo s tým, že to bude riadna výzva, ale nepostrehol som negatívne reakcie, či odporúčania, aby som do toho nešiel.
Dávali ste počas cesty o sebe vedieť prostredníctvom mobilnej aplikácie alebo ste si ju užili s minimálnou podporou technológií?
Bol som v kontakte iba s pár najbližšími z rodiny a s kamarátmi, keďže som si povedal, že o tom nechcem informovať na aplikáciách. Je to vecou voľby a ja som túto cestu podnikol pre seba, nie pre iných. Všetko som spísal do obšírnejšieho blogu až na záver, keď som sa vrátil. Chcel som sa na čas odstrihnúť od okolia a neriešiť každý deň, kto mi čo píše a čítať povzbudivé komentáre, pretože tým pádom by som mal pocit, že to nerobím pre seba. Zopár ľudí vedelo aspoň približne, kde sa nachádzam pre prípad núdze, no na trase nie je až tak veľa miest bez signálu.
Bolo cítiť rozdiel v pokoji na duši, keď Vás nevyrušovali notifikácie, resp. pípanie mobilu a mohli ste byť jednoducho sám so sebou a s prírodou?
Áno, mal som viac príležitostí na slobodné premýšľanie. Čas len tak rozmýšľať nad tým, nad čím som sám chcel uvažovať, a nie nad tým, nad čím som musel, a to bez vyrušovania a pípania mobilu. Moje očakávania sa splnili. Ale je to vecou voľby. Nehovorím, že to má byť tak, alebo onak, každý koná, ako potrebuje.
Stotožňujete sa s názorom, že ak si človek nevie v istom období života rady a prežíva ťažšie obdobie, tak treba zbaliť batoh a vybrať sa sám so sebou do lona prírody?
Myslím, že je na tom niečo pravdy. Nehľadal by som odpovede niekde mimo seba, tie si každý musí nejakým spôsobom nájsť v sebe a takýto peší prechod je dobrá voľba.
Otestovala táto cesta viac Vašu myseľ alebo kondíciu?
Myslím, že oboje. V oboch prípadoch som zistil, že zvládnem viac, ako som si pôvodne myslel. Kondične, aj psychicky.
Čo bolo fyzicky najnamáhavejšie?
Je to celkom zaberák =) Závisí od toho, aké si človek zvolí tempo, ale v priemere sa štandardne chodí okolo dvadsať až tridsať kilometrov denne, čo je celkom dosť, hlavne so záťažou. Nevedel som sa poriadne zbaliť, takže som niesol dosť ťažký ruksak, keďže nie som až taký turista. V tom to bolo celkom náročné. Človek nachodí zhruba tisíc výškových metrov smerom nahor a tisíc zasa dolu, takže hlavne zo začiatku je to zaujímavé, no po pár dňoch si telo na záťaž zvykne a posledné dni to bolo skôr o psychike. Už som sa totiž videl doma a stále som doma nebol, čiže záver bol skôr o túžbe doraziť konečne do cieľa a začiatok o fyzickej stránke.
Materiálne vybavenie na tento pochod sa oplatí vopred naplánovať, no so psychikou to nie je také jednoduché. Čo bolo Vašim najväčším psychickým strašiakom?
Asi obava zo všetkého, čo sa môže stať.
Čo také napríklad?
Jeden deň to bola búrka, ďalší deň hady, keďže som raz na jedného stupil, iný deň zasa obava zo stretu s medveďom. Keď je človek sám, dokáže si dosť dobre vytvoriť kadejaké scenáre a treba sa s tým vedieť nejako vysporiadať a povedať si, že všetko bude v poriadku. Aj také nočné spanie v prírode so všetkými ruchmi a šuchmi nemusí byť pre každého úplne v pohode. Aspoň pre mňa nebolo, keďže som sa v sprievode rôznych obáv a naštartovanej fantázie z nich vyplývajúcej dobre nevyspal. Na to si treba zvyknúť.
Ozývali sa vo Vás aj vnútorné pochybnosti, prečo ste sa na takéto niečo dali? Napríklad počas asi najťažšieho úseku, akým sú Nízke Tatry?
Pred Tatrami som mal rešpekt, keďže som úplne nevedel, do čoho idem. Do Telgártu, teda pod Tatry som prišiel s problémami s nohou, ktorá dosť pobolievala, no pomohla bandáž a nakoniec sa ukázalo, že je to lepšie, než som si myslel. Pochybovačnú krízu som zažil skôr na nejaký piaty deň, keď ma na hrebeni prekvapila búrka a nemal som sa kam ukryť. Vtedy som si hovoril, prečo som sa tam trepal, na čo mi to bolo dobré a že som mal zostať doma. Bol to nepríjemný zážitok.
Komu by ste toto pešie dobrodružstvo rozhodne neodporúčali?
Ľuďom, ktorí majú zdravotné problémy, ale v zásade to odporúčam každému, a to s najlepšou radou, ktorú som dostal aj ja - počúvať svoje telo. Nemá zmysel hnať sa, totálne vyšťaviť organizmus a po troch dňoch skončiť. Cesta má byť o tom, že treba vedieť, kde má človek hranice, rešpektovať to a netlačiť na pílu.
Čo Vám táto skúsenosť dala a čo vzala?
Vzala mi šesť kilogramov hmotnosti a dala presvedčenie, že toho dokážem viac, než som si pôvodne myslel. Vrátil som sa domov rozhodnejší a začal som aktívne riešiť veci, ktoré som dlho odkladal, pretože sa mi do nich nechcelo a že sa sám na seba môžem spoľahnúť tak, ako aj na ceste.
V bežnom živote je človek zvyknutý na pomoc moderných technológií, no v prírode vždy platili iné pravidlá. Uvedomovali ste si jej silu?
Mal som rešpekt voči prírode, keď ma zastihla búrka na hrebeni, ako som spomínal. Bolo to dosť strašidelné a človek si uvedomí, že je tam vystavený napospas. Určite má zmysel byť opatrný a dobre si naplánovať trasu, vzhľadom na poveternostné podmienky, či iné okolnosti, ktoré sa môžu vyskytnúť.
Na takýchto viacdňových peších pochodoch horami človek musí často vyjsť z komfortnej zóny. Čo vo Vás v tejto súvislosti najviac rezonuje?
A priori som nemal problém spať kadejako. Či už bivakovať pod holým nebom, alebo nocovať v stane. Skôr mi občas prekážala samota a musel som sa naučiť požiadať o pomoc a zahodiť okúňanie. Jednoducho, keď som nemal kde spať, začal som sa pýtať ľudí, či sa tam dá niekde prenocovať, čo v bežnom živote veľmi nerobím. Treba sa o seba vedieť postarať niekedy netradičným, možno až kreatívnym spôsobom.
Koľko krát ste to chceli v hlave vzdať a čo Vás napokon motivovalo pokračovať ďalej?
Paradoxne som takýchto momentov nemal veľa. Najkritickejšie to bolo v Nízkych Tatrách na Andrejcovej, keďže som si pri výstupe na Kráľovu Hoľu natiahol šľachu v chodidle až tak, že som na nohu nemohol poriadne našľapovať a v ten večer som vôbec nevedel, či sa mi na ďalší deň podarí ísť ďalej. Nebolo to o tom, že by som to chcel vzdať, ale bol by som nútený opustiť partiu, s ktorou som vtedy pár dní šiel, keďže sme sa na ceste spontánne stretli a bolo mi tak veselšie. Musel som prehodnocovať možnosti, no nakoniec som ráno mohol pokračovať ďalej.
E8-čka je síce najdlhšou turistickou trasou naprieč Slovenskom, ale obchádza veľa krásnych miest, hoci aj na nej je veľa zaujímavých úsekov. Ktoré Vás najviac chytili za srdce?
Veľmi sa mi páčili Nízke Tatry, čo bola etapa akoby za odmenu, tiež Krížna a Čičmany boli pre mňa oázou, v ktorej som strávil zopár hodín a nevedel som sa odtiaľ vymotať, keďže som objavil krásnu autentickú kolibu, v ktorej hrala pôvodná ľudová hudba, nie rádio Expres a podobne, ako to už zvyčajne býva. Veľmi pekné miesto.
Takáto diaľková túra nie je iba o ambicióznom pláne, či o nadobudnutom rešpekte a uznaní okolia, ale hlavne o vytrvalosti v zdolávaní rôznych úskalí, diskomforte, o určitej monotónnosti, bolesti, námahe aj osamelosti a skúške nervov. Boli momenty, keď ste sa po návrate v mysli s láskou vracali ku všetkému nepríjemnému, s čím ste sa počas zdolávania SNP-čky stretli?
Spätne si hovorím ako mi tam bolo dobre, hoci to bolo mimo komfortnú zónu a že by som si to napríklad v opačnom smere možno ešte niekedy zopakoval alebo niečo podobné, aj keď neviem, či by som chcel ísť ešte niekedy do Slovenského rudohoria. Je to časť trasy, ktorá je dosť osamelá, plná polomov, človek musí neustále preliezať spadnuté stromy a stráca sa tam značka, čiže to považujem za vyslovene nepríjemnú etapu, ktorú by som asi nechcel znovu absolvovať. Navyše som tam vychytil búrkové a daždivé počasie, no spätne si hovorím, že to bol dobrý test toho, kde je moja hranica osamelosti a námahy, čiže z tohto hľadiska boli potom Nízke Tatry za odmenu.
Čo Vám vyhovovalo viac – sólo prechod alebo spoločnosť náhodných turistov?
Oba varianty majú niečo do seba. Keď som bol dlho sám, veľmi som sa tešil, keď som potom stretol známu partiu, s ktorou som sa náhodne stretol na Dukle a určité úseky sme šliapali spolu. Inokedy som sa radšej držal svojho tempa, čiže, keď som to tak cítil, oddelil som sa a potom sme sa niekde zasa náhodne stretli, čo bolo fajn, pretože ísť s partiou je zábavnejšie, keďže človek má s kým zdieľať zážitky. Ísť sám je však viac obohacujúce.
Po koľkých dňoch si plecia a kĺby zvykli na záťaž?
Prvé štyri dni sú náročné na rozhýbanie, keďže každý deň vstávate so svalovou horúčkou a napriek tomu idete ďalej. Bolia plecia, môže vás odierať batoh a podobne. Keď som ku koncu zdvíhal ruksak na chrbát, cítil som jeho ťažobu, no keď som ho už mal na chrbte, prišiel mi ako prirodzená súčasť tela, pretože som bol naň už zvyknutý.
Bez akej potraviny by ste sa ťažko zaobišli?
Zaobísť sa dá bez všeličoho. Môžete byť kreatívny a niečo vymyslieť. Ja som rád jedol horkú čokoládu a bez kávy by som asi ťažko fungoval, keďže som kávičkár, čiže na ceste som si kávu pravidelne kupoval a varil ráno do ešusu =) Ten som však so sebou neťahal iba kvôli nej, aj taká ranná polievka, keď vás o 04:30 vy tiahne zo spacáku zima, nie je zlá na zahriatie.
Akú vec z výbavy ste nakoniec ani raz nevyužili, a ktorá bola najužitočnejšia?
Najprospešnejšie boli určite turistické paličky, tie odporúčam každému, aby pracovali aj ruky, ktoré sa inak väčšinou iba „vezú“. V tomto palice veľmi pomáhajú, aj čo sa týka stability, keď človek schádza dolu. Nemal som v batohu veľa hlúpostí. Jediná vec, ktorú som ani raz nepoužil bol maličký slzný sprej, ktorý som si zobral ako poslednú záchranu, keby sa náhodou niečo stalo. Cieľom bolo mať kvôli psychickej pohode nejaké eso v rukáve, čiže aspoň niečo na sebaobranu, aby som nešiel do prípadného boja s holými rukami, no našťastie som ho nemusel použiť =)
Uvedomovali ste si počas cesty jej význam v historickom kontexte?
Áno, najmä na začiatku na Duklianskom priesmyku a počas prvých dní prechodu. Tam si človek uvedomí podstatu SNP, no s ubúdaním pamätníkov na ceste sa historické povedomie postupne zatláča do úzadia, keďže ich už ďalej na trase toľko nie je, no v priemere raz za dva až tri dni človek narazí na pamätníky aj na západnom Slovensku. Prekvapilo ma, že cesta v Bratislave nevedie priamo cez Slavín, ale treba ísť päťdesiat až sto metrov mimo značku.
Dýchalo nejaké miesto zvláštnou alebo zlou atmosférou?
Dobrá otázka. Pre mňa to bol Mon Repos. Je to miesto v Malých Karpatoch neďaleko Bratislavy. Bolo to celé zvláštne. Jednak samotný názov, potom je tam prameň a socha Panny Márie v blízkosti opustenej horárne, čo navodzuje osobitý dojem, kvôli ktorému som mal z toho miesta zvláštny pocit. Zhodou okolností som tam musel aj prespať.
Ktoré úseky boli povedzme nehostinné?
Na tejto trase sú rôzne náročné časti, ale tým, že každý deň prechádzate cez nejakú civilizáciu, sú v zásade v poriadku. Viete si aj niečo dokúpiť a podobne, no Slovenské rudohorie je oproti ostatným úsekom úplne iné a dá sa povedať, že neprívetivé a treba ho čo najrýchlejšie prejsť a neodchýliť sa od značky, keďže trasa je tam veľmi zle vyznačená. Sú to také štyri dni osamote.
Ktorú časť dňa ste obľubovali?
Skoré ráno medzi piatou a ôsmou hodinou. Vtedy sa mi výborne išlo, bol som svieži, čerstvý, netrápili ma vysoké teploty a sledoval som ako vychádza slnko.
Koľko kilogramov vážil Váš ruksak, a ktoré veci by ste po tejto skúsenosti nechali doma?
Vážil okolo devätnásť až dvadsať kilogramov, čo je dosť. Dá sa ísť aj bez stanu, no mňa pár krát v situácii zachránil. Keď ide človek bez stanu, musí lepšie plánovať, treba mať zmapované prístrešky a podobne, no s ním som mal istotu, že keby bolo najhoršie a začne pršať, mám kde prespať. Dvakrát mi takto poskytol útočisko. V zásade by som ho vedel oželieť, rovnako ako varič, ešus a výbavu na varenie, ale bolo by mi smutno =) Dôležitú úlohu zohrával aj fakt, že každá ľahšia výbava väčšinou presahovala moje finančné limity. Dalo by sa teda zainvestovať do rôznych odľahčených vecí a znížiť tým o pár kilogramov hmotnosť záťaže.
Zažili ste chvíle, keď ste sa vyslovene potešili civilizácii?
Áno, keď som prišiel zo Slovenského rudohoria do Telgártu. Vyslovene som sa na to tešil, pretože som vedel, že tam dobehnem partiu, s ktorou som šiel určité úseky a skutočne som sa tešil, že ich tam po štyroch dňoch samoty znova stretnem.
Je nejaká vec, na ktorú ste si za tých pár týždňov nezvykli?
Za celý čas som si nezvykol na spanie v lese. To sa jednoducho nedá =)
Červená značka, ktorou je Cesta hrdinov SNP značená nie je v určitých úsekoch dobre viditeľná. Vtedy je človek asi vďačný za stiahnuté offline mapy, či navigáciu v mobile, nie?
Áno, mal som v mobile stiahnuté offline mapy.cz, čiže som používal aj navigáciu, ktorou som si najčastejšie pomáhal práve v spomínanom rudohorí, keďže mnohé značky na polomoch stromov už nie je vidno a na všetkých miestach bez signálu. Pamätám si aj pár miest, na ktorých sa dá zísť na nesprávnu červenú značku, kde sa E8-čka križuje s inou – lokálnou červenou, ako napríklad na Skalke, čiže sa tam dá ľahko zablúdiť.
Mali ste počas cesty možnosť porovnať mentalitu ľudí na východnom Slovensku oproti západu?
Počas takéhoto prechodu človek nestíha až tak veľmi spoznávať obyvateľov, ale na východe mi prišli miestni ako veľmi srdeční a nápomocní ľudia, ktorí nás všade nalievali nejakým alkoholom =) V lese sa všetci zdravia, keď sa stretnú a pre mňa bola zvláštna situácia, keď sme prišli do Bratislavy, kde v bratislavskom lesoparku miestni venčili psov a mal som nutkanie pozdraviť, no vzápätí som pochopil, že v tamojších horách sa ľudia bežne nezdravia.
Aký to bol pocit stáť na Devíne pri poslednom smerovníku?
Bolo to pre mňa veľmi emocionálne. Tam si človek uvedomuje, že to už končí, všetko sa mu tak nejako prehrá pred očami a možno aj zo desať minút som tam potreboval iba tak stáť, aby som si to v sebe upratal. Až potom som sa dotkol hríbika, čo bol vlastne koniec cesty plný emócií. Nikde na tej tabuľke pritom nie je napísané, že je to koniec cesty SNP. Človek iba vidí klasický hríbik a chvíľu trvá, kým si uvedomí, že je posledný. Bolo mi smutno, že to končí, aj som si trochu poplakal. Dvadsaťpäť dní som hľadal červenú značku, ktorej som sa držal a zaujímalo ma hlavne, kde je najbližšia červená a zrazu to treba nejako ukončiť, čo bolo dosť smutné.
Máte nejaké turistické ciele?
SNP-čka nebola moja turistická méta v zmysle, že by to bol môj sen. Poňal som ju trochu inak a tým pádom teraz nemám vytýčené nič konkrétne, čo by som chcel zdolať. Viem, že nejakí ľudia, ktorí absolvovali cestu SNP, išli potom z najsevernejšieho bodu Slovenska po najjužnejší, čo je tiež iste zaujímavá trasa, no ja by som sa skôr rád vrátil na niektoré miesta, na ktorých som na ceste E8 pobudol a zapáčili sa mi. Momentálne ma však neláka zdolať napríklad Pacifickú hrebeňovku alebo niečo podobné. Postačil by mi aj východ slnka na Krížnej, či návrat na veľmi pekný úsek za Fačkovským sedlom, opätovná návšteva Čičmian alebo pekný moment sa naskytá aj keď sa schádza hrebeňovka z Nízkych Tatier smerom na Andrejcovú, kde som si akosi viac uvedomil, aké je Slovensko krásne a svojim spôsobom úzke. Človek totiž zo severnej hranice Tatier pri dobrej dohľadnosti dovidí až do Maďarska. Rád navštívim ešte zopár ďalších pekných miest, na ktoré by som v budúcnosti rád vzal aj rodinu.
Text: Klaudia Šikulová
Foto: archív Jána Hargaša
Odkaz na kompletné foto: www.uschovna.cz/sk/zasilka/
Náhľad fotografií zo zložky ROZHOVORY - EXPEDÍCIA E8