ADELA VINCZEOVÁ - "OBČAS SI ULETÍM."
Divadlo vníma ako mentálny relax a z lásky k životnému prostrediu cestuje električkou
OBČAS SI ULETÍM
Nazreli sme do inšpiratívneho vnútorného sveta špičkovej moderátorky ADELY VINCZEOVEJ (39), ktorá priznáva, že niekedy zablúdi v myšlienkach, no prebudené ja ju učí ako sa samej seba nebáť.
Ste osobnosť, ktorá nezabúda ďakovať. Máte vlastnú motivačnú mantru?
Že to, čo sa mi deje, je pre mňa aktuálne to najlepšie. A keď prijmem niečo nezmeniteľné, čo sa mi deje, tak sa to začne meniť. Ale to je skôr skúsenosť, než mantra.
Ako zvládate premiestňovanie za prácou, keď aktuálne s manželom vlastníte už iba jedno auto?
Auto používame tiež. Ale oveľa menej. Veľa stíham električkou, alebo sa s niekým zveziem, keďže s kolegami mávame často spoločné trasy.
Čiže sa nehanbíte požiadať o pomoc?
Áno, robím také vnucovanejšie zdieľanie auta J
Hmm, vcelku logické. Čoho sa v živote obávate a za čo ste vďačná?
Vďačná som za všetko. Aspoň si to teraz myslím, ale opýtajte sa ma vo vyhrotenejšej situácií, čo povie spontánne moje prebudené ego. JObávam sa všetkých chvíľ, keď ma vďaka a pokora opúšťajú. Keď skĺznem do frflania a pocitu krivdy.
Stáva sa to často?
Občas takto zablúdim. Vtedy sa skôr bojím seba, lebo to nie som úplne ja. Ale v konečnom dôsledku aj to je v poriadku a prirodzené, takže ani toho sa nemusím báť.
Myslíte, že pravá a trvácna láska je v dnešnej dobe vzácna komodita?
Láska je len pravá a trvácna, čiže večná. Vzorce o tom, že sa prejavuje ako vzťah dvoch ľudí, ktorí sa nikdy nerozvedú, nepodvedú a nepohádajú, nie sú úplne o pointe lásky a ich trvácnosť neviem preto posúdiť. Lásku sme si veľmi oklieštili našimi predstavami a pravidlami a zrazu je z nej príručka ideálneho správania, a to je už zrazu iná téma.
Keby ste dostali milión eur a mohli ho venovať na pomoc iným, kam by peniaze putovali?
Na psychologické terapie ľudí v núdzi. Pretože to, že majú finančné a rodinné problémy, je spôsobené hlavne pokriveným postojom k sebe a k životu. Kto sa nepovažuje za hodného, alebo kto sa vidí ako obeť, ten ňou bude navždy. A to sa dá zmeniť IBA prácou na sebe. Potom im už nebude treba dávať peniaze na deravé strechy a nové byty, kam by museli utekať pred násilníckym mužom, pretože by následne mali svoj vlastný vnútorný aparát na zvládanie života. Takže akútna finančná pomoc má zmysel, no ak ľudia nezmenia svoje postoje, budú dookola na dne a to nevyriešia žiadne milióny.
Poďme na skok k umeniu. Plánujete s manželom ďalšiu divadelnú spoluprácu?
Hranie divadla je pre mňa mentálny relax, odbočka od mojej profesie, koníček sprevádzaný skutočnými divákmi, ale k nejakému plánovaniu pokračovania sme sa zatiaľ veľmi nedostali.
Ako sa v tejto spoločnej rovine cítite?
Je to parádna manželská aktivita. Veľmi sa z toho teším.
Vraví sa, že čas lieči. Akú ranu či ranku zverujete do rúk tohto lekára?
Asi všetky. No aj náš postoj určí, ako dlho musí čas liečiť. Pretože ak sa z vlastného rozhodnutia zacyklíme v nejakej krivde alebo v zranení, tak ani čas to nevyrieši. Dáva nám podporu, ale nevyrieši to v nás nikto, iba my. Rovnako ako hlad nie je najlepší kuchár, pokiaľ si naozaj niečo sami neuvaríte.
Ako Vaše srdce dôvodí príčiny a jazvy, ktoré sú následkami ekologických katastrof? Pohľad na trpiace zvieratá a prírodu, ako to bolo nedávno napríklad v Austrálii, sa spolucítiacemu človeku spracúva ťažko. Ako to vnímate?
Priznám sa, že v tomto som asi trošku sociopat. Keď vidím trpieť zvieratá, ako ich musia iní zachraňovať z horiacich domovov, tak je mi z toho viac smutno, ako pri ľuďoch. Samozrejme, súcitím aj s ľuďmi, no my sami si môžeme za mnohé problémy tohto sveta, no zvieratá sú v tom nevinne.
Keby ste mali zázračný megafón, čo by ste vykričali do sveta?
Nič.
Neodovzdali by ste ľudstvu žiadne posolstvo?
Ľudia si myslia, že niečo zmenia, keď kričia do megafónu. Počujú to aj tak len tí, ktorí už počuť chcú, a ktorí sú na tej istej názorovej vlne. Ale mať pocit, že niekoho zmeníme kričaním do megafónu či mikrofónu, je veľmi naivné. Nie je to totiž o hlasitosti kričiaceho, ale o otvorenosti uší počúvajúceho a tie vedia nepočuť aj krik z desiatich centimetrov. Minule som sa zhovárala s kvantovým fyzikom z Cernu, hovoril o našej realite ako o holografickom obraze. V ňom je možné v každej najmenšej čiastočke vidieť celok obrazu. Takže ak chceme zmeniť celok obrazu, musíme zmeniť tú našu najmenšiu čiastočku, a tak spätne vplývať na veľký obraz reality. Tou čiastočkou sme my sami. S megafónmi to nefunguje.
Pozoruhodné tvrdenie. Aký čin považujete vo svojom živote za najväčšie bláznovstvo?
Asi mnoho činov v zážitkových táboroch pre dospelých. Napríklad, keď sme v malých skupinkách museli prejsť bez mobilov, jedla, peňazí a čohokoľvek na veľmi vzdialené miesto. Boli sme od seba ako skupiny izolovaní a čas strávený spolu sa natiahol na dva dni. Takže sme si bez akýchkoľvek pomôcok museli zariadiť jedlo, nocľah a pokojnú náladu v tomto bizarnom malom kolektíve.
Máte nové pracovné plány?
Mám klasické pracovné plány.
Prezradíte aké?
Každý mesiac pripravujeme novú časť talkshow Trochu inak a občas robíme aj nejaké výjazdy. Máme naplánované divadelné predstavenia s Viktorom, chystáme sa točiť Chartshow a aktuálne najviac pracujeme na nových častiach Dvaja na jedného. To je čo sa týka tvorby a logistiky najnáročnejšia činnosť. Raz za mesiac mám reláciu Spojky v rozhlase, takže tam mi vždy vyskočí štúdio a strižňa a teraz sa pridali vysielania so Sajfom vo „FUNku“ v spomienkovej relácií pri príležitosti 30. výročia tohto rádia. Zároveň sme rozbehli takú minišnúru Talkshow Adela a štyria chlapi s Vladkom Kobielskym, Braňom Deákom, Marekom Fašiangom a Filipom Tumom. Takže ani pri tom všetkom veľmi neberiem moderovania nejakých akcií, len výnimočne.
Keby ste mohli pozvať do Vašej relácie Trochu inak samú seba, o čom by bola debata?
Či naozaj viem, pri ktorej činnosti som šťastná, či sa mám naozaj prijatú takú, aká som, čo by som chcela v živote zmeniť a čo pre to robím, ako veľa o sebe naozaj viem.
Text: Klaudia Šikulová
Foto: Facebook
Náhľad fotografií zo zložky ROZHOVORY - "OBČAS SI ULETÍM."