ÚSTA
Už kvitnú.
Ostré, ako pichľavé slová slizkej jazyčnice s anjelskou tvárou.
Ach, ten sladký úsmev a lepkavý odtlačok bezuzdných pier na tmavej sklenenej tabuli, úradujúcej pekným dňom!
Cukrový poprašok na zlatom jabĺčku, nahlodanom drzým červíkom.
Listujú menoslovy v abecede šlabikárov života tých, na ktorých nedosiahnu.
Šinú sa, ako hrdzavé neriadené strely, manévrujúce vyhýbkami tvojej mysle.
Plazia sa, ako hady na hrudi spiacej ostražitosti, pripravené zadusiť ju jedným dotykom.
Taste štíty, nech bodajú, pichajú, strieľajú, pália!
Roztopená poleva britkých slov sa valí údoliami pokoja, ako mútne vody po búrke.
Hrajú na nervy, spievajú falošné šansóny tým, ktorí o to vlastne nestoja.
Nebuď zbabelec, zobuď sa a tas kord, nech všivavým hrebeňom iným češú vlasy!
Nech ich bezočivé sily dravo cvičia ohnivé tance na okraji vlastnej trpezlivosti.
Vyzvŕtaj ich chvíľu, zaspievaj, zahvízdaj im na nôtu a potom ušľap, nech odtiahnu, ako bacily z čakárne na zlý deň.
Počuješ, ako šepkajú?
Hlodajú, búšia, revú do okien našich duší, že sú zranené.
Ach, tie úzke pery večnej klebetnice!
